Zvyšných 32

Autor: Andrej Tabak | 22.3.2011 o 21:03 | (upravené 22.3.2011 o 21:13) Karma článku: 2,65 | Prečítané:  544x

Takto pred 20-timi dňami som sa zobudil s tým, že sa cítim nejak ináč. No veď som sa aj mal prečo, keďže som mal narodeniny. Ako skoro každé ráno cestou na kávu, ktorú si robím samozrejme v kuchyni, som zapol počítač a ešte som sa stavil v miestnosti, kde by na dverách napríklad niekde v penzióne bol panáčik bez sukne.  

Káva zaliata, čaká na stole kým sa dostane do piteľnej teploty. Ja sa logujem na mail, FB a zapínam telku, ktorá mi ráno slúži ako „křoví", keďže nemám rád zobúdzať sa potichu.

Prvý človek ktorý mi poprial všetko naj bola Vlaďka, veď ako ináč, aj keď detaily nebudem prezrádzať :) Síce prvý kráť, ale o to to bolo milšie. Ale nie na „živo", aby som niekoho nevtiahol do omylu :)

Pijúc kávu pozerám do skríň čo na seba a keďže nemám šatník ako Paviel Rochnyak, nemám veľmi problém čo to bude...nie že by som nemal čo na seba.

Cestou do práce  kráčam s rukami vo vreckách a počúvam na teraz pre mňa veľmi príjemnú muziku a texty skupiny Hurts. Ktoré tak nejak zapadajú do momentálneho diania okolo mňa a hlavne okolo môjho vzťahu...ktorý už bohužiaľ nie je skutočnosťou. Tie texty už viem viac-menej naspamäť a tak si v duchu aj spievam. Ak by som si spieval nahlas, vyzeral by som ako podivín, to po prvé a po druhé, asi by sa to ľuďom nepáčilo, keďže ja a spev veľmi nejdú dohromady. Občas sa mi síce podarí „dať" niečo podobajúce sa spevu, ale len v nejakých neštandartných slovách resp. výkrikoch :) Doma, alebo keď idem autom to „dám" aj nahlas, ale ako som spomínal, na ulici radšej nie.

Začínam mat pocit, že by sa mohlo stať niečo iné ako po iné dni, keď kráčam na zastávku električky. Ale nič iné, ani divne sa nestalo. Maximálne som stretol divných ľudí, ale to je v dnešnej dobe normálne. Doba je totiž taká, že ľudia už nevedia byt normálny. Kontrolujú sa, snažia sa zapadnúť do nejakého vymysleného sveta pravidiel a škatuliek. O čo by bol svet krajší, keby si ľudia neškatuľkovali všetko okolo seba a aj mimo to. Spontánnosť sa už vytratila z reality dní a to už radšej ani nespomínam noci.

Ak by som sa chcel pozrieť naspäť a zaspomínať na tie časy keď ľudia bývali spontánnejší a viac ľudský a spoločenský, musel by som zahodiť zvyšných 32 rokov...ale keďže žijem v prítomnosti jemne si črtajúc v hlave budúcnosť neurobím to. Veď ak by mi malo ostať len 32 rokov, bol by som v polovici tohto života a ja dúfam, že tu budem dlhšie.

V blízkej diaľke počujem smiešny cinkot električky...prepínam sa do módu „cestovanie" a nastupujem do nej...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?