Nech sa pod zem prepadnem…

Autor: Andrej Tabak | 22.3.2011 o 14:47 | (upravené 22.3.2011 o 15:06) Karma článku: 1,77 | Prečítané:  323x

Ľudia si zvyknú hovoriť divné veci, prisahám na svoju matku, nech sa pod zem prepadnem, toto už nikdy neurobím, radšej som sa nemal narodiť, kiež by som sa narodil iným rodičom, radšej si kusnem do jazyka, dva krát do tej istej rieky nevstúpiš…a je toho toľko, že by sa tým dal vyplniť cely blog sme.

Čo to ale vlastne ľudia hovoria a prečo to hovoria...veď vo väčšine prípadov to ani nemyslia vážne a ak aj áno, málokto si uvedomuje následky resp. dôsledky toho čo povedal/sľúbil. A každý myslím mi dá za pravdu, že už v živote niečo také povedal, alebo napísal a nedodržal to. Poprípade to ani nemyslel vážne, len chcel presvedčiť toho druhého, ktorému  to bolo adresovane, že on spĺňa nejaké požiadavky resp. predstavy o tom aký by mohol byt v jeho/jej očiach, ale v skutočnosti taký nie je.

Ale záleží na tom vôbec? Osobne si myslím, že nech hovoríme čokoľvek (o čom tu píšem) chceme len niekoho presvedčiť o našich dobrých úmysloch, o tom že vieme dodržať slovo, o tom že vieme obetovať niečo, čo bežne neobetujeme. Človek dostal dar reči a reč resp. spôsob akým sa človek vyjadruje sa samozrejme stále vyvíja a do vývoja patria aj tieto slovne hračky, typu sľúbim - zapôsobím.

Dá sa žiť aj takto, ale nie dlho..teda ak to čo hovoríme nemyslíme celkom vážne. Ono sa to nakopí a potom sa už z toho nevieme nijak dostať. Toto platí najviac o klamstvách, ale aj o "planých" sľuboch, čo je v konečnom dôsledku tiež len klamstvo.

Tých divných veci, ktoré ľudia hovoria resp. iba vyslovujú, je priveľa na to, aby som tu o nich všetkých písal. Ale jedno je isté...pokiaľ budú žiť ľudia, budú sľubovať, budú prisahať, budú hovoriť v hneve, v strese, v úzkosti kadečo, čo ani nemyslia vážne a budú tým ubližovať druhým, keď aj nechtiac.

A prečo to vlastne píšem? Lebo som zistil, že tých veci o ktorých tu píšem som povedal toľko, že by som už nemal veriť ani samému sebe. Sklamal som jednu osobu, ktorá mi verila, ale ktorej som ja bohužiaľ neveril, aj keď neskôr som zistil, že som na to mal právo. Ale ja som sklamal viac a čo je asi najhoršie, že som sklamal samého seba...

Skúsim takto "verejne" napísať, že druhy kráť do tej istej rieky nevstúpim..kiež by. Lenže čo ak ta rieka mi dáva/la život a ja bez nej nežijem iba prežívam...

Človek by mal žiť tak, aby sa nemusel hanbiť za to čo povedal..slova sú bohužiaľ niekedy viac ako city, niekedy...a niekomu stačí aj to niekedy aby na Vás zanevrel a prestal Vám veriť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?